Asi žiadnej choroby sa ľudia neboja tak ako rakoviny. Možno ich straší aj mozgová porážka s ochrnutím, ale nejaký srdcový infarkt nemôže zhubnému nádoru konkurovať ani v najmenšom. Hrajú tu svoju rolu predovšetkým dva faktory. Po prvé je to choroba zákerná, ktorá môže rásť v tele nepozorovane po dlhý čas a keď sa prejaví, môže už byť na jej liečbu neskoro. A po druhé, nesľubuje rýchlu smrť, ale dlhé a často bolestivé umieranie. Trpiacemu človeku sa ľudia podvedome vyhýbajú, čo vedie k sociálnej izolácii, ktorá utrpenie chorého ešte ďalej zvyšuje.

V novinách a časopisoch často čítame, že niektorý slávny človek „podľahol zákernej chorobe“ alebo „že po dlhom a statočnom boji prehral zápas s neliečiteľným ochorením“. V podvedomí ľudí má stále rakovina povesť rozsudku smrti. Oznámenie takej diagnózy pacientovi je pre mňa vždy problematické a zvažujem, ako mu to podať. Keď som raz mojej známej dva dni pred Vianocami našiel neliečiteľnú rakovinu žalúdka, nechcel som jej to povedať. Nech si užije ešte jedny – zrejme posledné – vianočné sviatky. Povedal som jej, že výsledky neprišli. Klamal som. Lenže ten výsledok prišiel aj môjmu šéfovi a tak som sa 23. decembra dozvedel, že moja známa sedí u neho a on jej práve oznamuje diagnózu. Viackrát som ju už nevidel. Nedožila sa jari.

Osudom lekára je, že objavuje choroby aj u svojich známych, a to aj choroby smrteľné. Je logické, že kamaráti a príbuzní hľadajú pomoc u známeho lekára. A ja neviem, ako im potom tú fatálnu informáciu predať. Tak zomrel môj priateľ Walter, kamarátka sestrička Eva, kolega Mohamed a mohol by som pokračovať. Nebudem.

Liečba rakoviny totiž v posledných desaťročiach urobila obrovský pokrok. Veľa nádorov je liečiteľných a ich počet stále narastá. Tu by som mohol vlastne spísať oveľa dlhší zoznam. Záleží samozrejme na tom, o aký nádor sa jedná, v ktorom orgáne vznikol a z akých buniek je tvorený – a človek musí mať samozrejme aj šťastie. Bez toho nejde nič.

Prvé také pozitívne prekvapenie som zažil ešte v Poprade. Prijali sme vtedy sedemnásťročné dievča. Vyzeralo hrozne a ešte horšie sa správalo. To žieňa bolo zmätené, agresívne, dôvodom boli metastázy v mozgu. Hľadanie nádoru, ktorý ich spôsobil, nebolo ľahké, ale nakoniec sme objavili malý, niečo cez jeden centimeter veľký nádor v štítnej žľaze. Pacientku sme poslali na operáciu a následne na liečbu radioaktívnym jódom. Asi o rok ma na ulici v Poprade nadšene zdravilo krásne mladé dievča. Pri najlepšej vôli som si ju nedokázal zaradiť, aj keď som prelistoval v hlave všetky moje registre. Musela mi pomôcť, až keď sa mi pripomenula, mohol som sa radovať s ňou. Radiácia v podanom jóde zničila všetky metastázy a dievča bolo zdravé. A krásne.

V čase môjho štúdia medicíny sa vyučovali onkologické lieky – cytostatiká – len na okraji odboru farmakológie. Veľa ich nebolo. Možno do desať, väčšinou zaťažené nepríjemnými vedľajšími účinkami a s otáznym účinkom. Okrem lymfatickej leukémie mladistvých, ktorá mala už vtedy dobrú prognózu (nie u dospelých) dokázali cytostatiká chorobu v najlepšom prípade spomaliť, nie však vyliečiť. A človek za to platil nechutenstvom, vracaním, hnačkami a vypadávaním vlasov. Dnes je situácia diametrálne odlišná.

Prostata je slabým miestom silného pohlavia, rakoviny prostaty sa človek musí jednoducho dožiť, minie len mužov, ktorí zomrú „včas“.

K najčastejším nádorom patria nádory pohlavných orgánov, u žien je to prsník, u mužov prostata. Obidve choroby sú vyliečiteľné – možno až v deväťdesiatich percentách prípadov. Podmienkou liečebného úspechu je, aby nádorové bunky potrebovali k svojmu rastu a množeniu pohlavné hormóny. U žien estrogén a progesterón, u muža je to testosterón. Prostata je slabým miestom silného pohlavia, rakoviny prostaty sa človek musí jednoducho dožiť, minie len mužov, ktorí zomrú „včas“. U deväťdesiatročných pacientov bola pri pitve zistená u všetkých zomrelých. Lenže v tom čase už nikoho nezabíja. Či sa to mužom páči, alebo nie, ich hladina testosterónu s vekom klesá a nádor nemá z čoho žiť. Iné je to u mladých mužov. Okolo päťdesiatky je rakovina prostaty potenciálne smrteľnou chorobou a orgán treba rýchlo vybrať. Aj keď to môže (ale nemusí) mať za následok impotenciu alebo močovú inkontinenciu. Blokáda mužských hormónov môže mať u liečených mužov zasa za následok rast pŕs a iné prejavy ich nedostatku. K urológovi by mal zájsť každý muž a nechať si prostatu prehmatať. Hodnota takzvaného prostatického špecifického antigénu nie je veľmi spoľahlivá, aj malý nádor sa dá dobre zistiť vyšetrením magnetickou rezonanciou a diagnózu samozrejme potvrdí biopsia. Páni, neľakajte sa, ale pri podozrení na rakovinu prostaty vás budú do tohto citlivého orgánu pichať najmenej desaťkrát. Samozrejme sa jedná o desať vpichov pri jednom vyšetrení.

Rakovinu prsníka malo už niekoľko žien v mojom príbuzenstve, ale aj v okruhu priateľov a známych. Pri rakovine ženských pohlavných orgánov môže hrať úlohu aj genetická predispozícia (mutácia génu BRCA1 alebo BRCA2) a niektoré ženy, u ktorých sa takýto gén zistí, si nechávajú odstrániť oba prsníky aj s vaječníkmi preventívne. Angelina Jolie išla príkladom. Prvá otázka pri diagnóze rakoviny prsníka vždy je, či je nádor závislý od estrogénov – hormónov, ktoré robia ženu ženou. Ak áno, vyliečiteľnosť je prakticky stopercentná. Liekmi sa dá prívod týchto hormónov k nádoru zablokovať a on bez nich zanikne alebo sa aspoň zmenší. O niečo horšie je to pri pozitivite receptorov pre progesterón alebo herceptín, ale aj tu je liečba k dispozícii. Len nádor kamarátky Evy bol negatívny na všetko a rýchlo ju zahubil. Nie je rakovina ako rakovina, a to ani v tom istom orgáne. Pretože liečba sa môže podávať ihneď po zistení nádoru a vedie k jeho zmenšeniu, robí sa v súčasnosti väčšina operácií prsníka tak, že ho je možné zachrániť. Ale aj pri amputáciách je dnes možné využiť služby plastickej chirurgie.

Toto zmenšenie nádoru pred operáciou sa volá neoadjuvantná liečba a používa sa aj pri nádoroch konečníka. Keď som pred veľa rokmi našiel takýto nádor manželke môjho kamaráta a poslal som ju na takú liečbu, pri operácii už nenašli žiadne nádorové bunky. A pani Erika žije dodnes, darovala mi z vďačnosti krásnu, na dreve maľovanú ikonu Panny Márie, ktorá teraz visí u nás nad vchodom do obývačky.

Obrovským pokrokom v liečbe nádorov bolo zavedenie imunitnej liečby. Je to pomerne nová, ale už dobre zabehnutá liečebná opcia. A zlý sen študentov medicíny, pretože s ňou narástli počty liekov na rakovinu do trojciferných čísel – odhliadnuc od toho, aké komplikované a často aj nezmyselné mená tie liečebné substancie majú. Onkologická liečba dnes už nie je súčasťou farmakológie, ale skúša sa na medicínskych fakultách osobitne. Obrovský pokrok zaznamenala imunitná liečba u pľúcnych nádorov, ale uplatňuje sa už napríklad aj v liečbe „kráľa zhubných nádorov“ – u zhubného melanómu.

PD-L1 inhibítory dokážu masku z nádorových buniek strhnúť, urobiť ich pre imunitné bunky viditeľnými a imunitný systém na nich zaútočí.

Princíp tejto liečby je sprístupniť nádor vlastnému imunitnému systému, aby ho mohol zničiť. Nádorové bunky sa totiž dokážu dobre skrývať. Je to dané často aj genetickými defektmi. Každá bunka v tele je kontrolovaná, či je v poriadku. Ak nie je, imunitný systém ju označí za cudziu a nekompromisne ju zničí. Na to majú bunky systém tzv. check-pointov. Podozrivá bunka musí prebehnúť všetkými, kým je uznaná za súcu. Pri defekte týchto bunkových kontrolných systémov môže zhubná bunka ujsť pozornosti a začne sa množiť. Pritom sa maskuje tak, aby ju imunitné bunky neodhalili, keď „pôjdu okolo“. Takzvané PD-L1 inhibítory dokážu túto masku z nádorových buniek strhnúť, urobiť ich pre imunitné bunky viditeľnými a imunitný systém na nich zaútočí. Často úspešne.

Kolega pľúciar (ťažký fajčiar, ktorý svojim pacientom naozaj nešiel príkladom) dostal nádor pľúc a mal už mozog plný metastáz. Imunitnou liečbou všetky metastázy zmizli a potom aj ten nádor. Je to už vyše desať rokov, nádor je preč, aj keď ho teraz predsa len dostihol trest za tie množstvá vyfajčených cigariet – kvôli ťažkej obštrukčnej pľúcnej chorobe potrebuje k životu substitúciu kyslíka. Prognóza nádorov sa vďaka zavedeniu imunitnej liečby výrazne zlepšila, aj keď nie u všetkých. U rakoviny žalúdka, podžalúdkovej žľazy alebo žlčových ciest účinnú liečbu stále ešte len hľadáme. Ale kto hľadá, ten aj nájde a ja som optimistický v tom, že sa o pár rokov budú dať liečiť aj tieto choroby.

Rakovina pankreasu u môjho kamaráta bola jednou z posledných diagnóz, ktoré som stanovil pred mojím odchodom do Rakúska. Dlho sme diskutovali, či sa má dať operovať, alebo nie. Nakoniec som ho na operáciu prehovoril, aj keď som mu veľké šance nedával. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v roku 2002 navštívil v Poprade kongres pľúcnych lekárov a stretol som ho tam zdravého a v plnej sile. Kongres pomáhal organizovať. Takže nádej je vždy.

Najlepšie je ale rakovine predchádzať. Samozrejme, dôležitá je životospráva, ale rozprávajte mladému človeku, čo má a nemá jesť, že má športovať, aj keď sa mu nechce a že nemá fajčiť. To sa ešte cíti nezraniteľný, kým ho v určitom veku staré hriechy nedostihnú. Ale rakovine hrubého čreva sa dá predísť kolonoskopiou. Nádor hrubého čreva sa totiž vždy vyvíja z črevných polypov a trvá až desať rokov, kým sa polyp zmení na rakovinu. Takže je dosť času nechať sa vyšetriť. Prvé vyšetrenie sa odporúča v päťdesiatke, prípadne skôr, keď niekto blízky príbuzný ochorel v mladšom veku. Rakovina prsníka sa dá vo včasnom štádiu odhaliť mamografiou.

A múdre je si čas od času nechať pozrieť materské znamienka, či sa nezačínajú meniť na zhubný melanóm. Táto beštia medzi nádormi dokáže vytvoriť metastázy aj roky po svojom odstránení, u matky mojej kolegyne to bolo až sedemnásť rokov po operácii. Kolegovi anestéziológovi na Stolzalpe objavili melanóm na chrbte – tam ho človek nevidí, a preto bol už hlboko zarastený v koži. Metastázy v mozgu sa objavili o dva roky neskôr a nešťastnému kolegovi, veľmi sympatickému mladému chlapcovi, nebolo pomoci. To ma motivovalo k tomu, aby som navštívil dermatológa, vlastne dermatologičku. Bola to veľmi sympatická, milá a zhovorčivá kolegyňa. Nechala ma vyzliecť a prezerala môj chrbát. Počul som, ako si mrmle: „to je v poriadku, to nie je nič, to je ok.“ A potom sa náhle ozvalo „Mein Gott!“ Hádam nemusím prekladať, aby čitatelia tohto článku pochopili, ako som sa vydesil.

„Čo ste objavili?“ opýtal som sa a ako hovorila moja stará mama – ani zastrúhaný vlas by mi do zadku nestrčili.
„Nič, nič,“ snažila sa ma ukľudniť.
„Keď nič, tak prečo voláte môj bože?“
„To hneď odstránime, podpíšte mi tu informovaný súhlas a máme to o desať minút preč.“

Podpísal som a o chvíľu som videl, ako odnáša pár deka mäsa z môjho chrbta niekde preč. Kľudný som nebol, kým mi o týždeň nezavolala. Jej hlas znel priamo nadšene: „Ešte to nebolo zhubné, môžete kľudne spávať. Bol to síce už pokročilý predstupeň melanómu, ale ešte nie zhubný.“

Vydýchol som si a odvtedy spomínam pravidelne s vďačnosťou na nebohého kolegu anestéziológa, ktorý mi svojím nešťastím zachránil život. Bez pohľadu na jeho utrpenie by som vtedy k tej milej pani doktorke nešiel.

Ako som písal na začiatku tohto článku, človek musí mať aj šťastie.